Mal dokonca aj techničák, aj emisnú kontrolu. Ako získať techničák na malucha, to vám neprezradím, ale nebolo to jednoduché.
Objem motora - nejakých šesť deci. Poviem vám, maluch nie je auto. Je to člen rodiny! Malinké, milunké, žralo to ako bežné auto, do nádrže som natankovala nejakých 15 litrov a už to fičalo.
Žijem v takom oneskorení.. takže rýchlo doháňam zameškané. Bežní ľudkovia si vodičáky robia v osemnástich rokoch. Mňa to postretlo neskôr. A keďže som od prírody tvor chaotický a priebežne aj extravagantný, rozhodla som sa, že cvičným tátošom bude maluch. Poľský fiat. Rok výroby 1987. Malé, milé... ako som si myslela na prvý, druhý a aj tretí pohľad. Lenže, čo ma čakalo, to ma neminulo. Úplne bežne ma postihli rôzne rarity a životné udalosti:
- zaseknutý sýtič - takže malá plechovica mala priebežnú spotrebu asi 20 l / 100 km, hučala, smrdela, prdela a ja zúfala som v aute hučala a nevedela si s tým dať rady
- tachometer zrazu zahynul, takže som sa riadila mojím sluchom-hluchom a preraďovala som (max. po 4 stupeň, viac to totiž nemá. Ale spiatočku to má). Po polročnom jazdení mi brat opravil tachometer a ja som s hrôzou zistila, že som default jazdila v meste osemdesiatkou a mimo mesta 110.
- zaseknuté sedadlá, nefunkčná páčka lásky - jednoducho antikoncepčné vozidlo.
- minimalistický batožinový priestor, cca na 5 PET fliaš položených vedľa seba. Ale aby bol tento priestor racionálne využitý, bola tam rezerva (na ňu existuje taká špeciálna dutina od výrobcu), lekárnička a asi 30 kg náhradných dielov, ktoré mi tam naskladal môj starostilvý tatino so slovami "Dcéra moja, keď sa ti auto na ceste pokazí, tak si niekoho šikovného stopni. V kufri máš šecek verjcach, hádam ti to nejako zreparuje". Lenže z toho vercajchu som mohla poskladať prívesný vozík.
- otáčky motora - v rámci praktických cvičení som zvládla aj nastavenie otáčok motora. Skrutkovač bol vždy po ruke.
- obrovskou výhodou je, že to nemá chladenie vodou. Netreba žiadnu dolievať.
- obrovskou nevýhodou je, že to nemá chladenie vodou. Neexistuje nič také, čo sa dá nazvať kúrením. Takže zimné jazdy vyzerali ako tréning tankistu. Námraza zvonku, námraza zvnútra... vyškrabať priezor, nedýchať (para na okne namŕzala odušu), otvoriť okná a .... kus odvahy do jazdy!
- rodinné výlety - maluch bol nezlomný charakter. Vyškriabal sa do tatranských kopcov, v priebehu týždňa urazil 800 km a ani sa nezadychčal.
- maluszek váži cca 600 kg. To som ocenila, keď baterka nechcela naskočiť a autiak som si musela tlačiť kúsok do kopca. Zabrzdiť ručnou cez okno, naskočiť, spustiť sa na voľnobeh.
- v techničáku mal zapísané aj ťažné zariadenie, úplne oficiálne. Fakt. Len si dodnes neviem predstaviť, č o za vozík by som tam mohla dať. Hádam tak nákupný z Tesca.
- extrémy: do interiéru som napchala na zadné sedadlo troch chlapov, z toho jeden bol dvojmetrový. A na predných sedadlách boli dve objemnejšie miery (teda moja maličkosť a ešte kamarátka, ktorú matka príroda bohato obdarila). Ani toto tú mojú bývalú plechovicu nevyviedlo z miery.
- maluch a potápanie - kategória sama o sebe. Aj potápača som mala nalepeného, ať lidi vidí. Ale hlavne, nech mi pomôžu to všetko pona- a povykladať. Po naložení výstroje som si skoro nemala kam sadnúť. Plné auto a ešte kúsok, plutvy v kufri. Komédia sama o sebe.
- moja obľúbená športová kategória boli štarty na križovatkách. Keďže 600 kg je 600 kg, v porovnaní s dvojtonovým autom vo vedľajšom pruhu som mala bleskový štart. Ale čo z toho, keď po pár metroch si motor skoro priedušky vykašľal? Najväčšou zábavou pre mňa bolo pozrieť sa na "súpera" z vedľajšieho pruhu. Ten víťazoslávny úškrn, ten posmešný pohľad, čo sa mi neraz ušiel. Lenže, chyba lávky, páni isto vždy zabudli, že ich trojliter súťaží s mojím motorom od kosačky.
- zábava - funauto. Moji drahí kamaráti sa ma neraz pýtali, že kedy a ako kŕmim toho škrečka, čo vzadu behá v koliesku. A čím ho kŕmim - či granulami alebo surovou zeleninou. V chladných mesiacoch môj otec neraz poznamenal: "Na vezni ho, chudáka, k nám. Nech ti nezmrzne. Alebo mu aspoň čepicu uštrikuj".
PS: Milý môj. Videla som ťa predvčerom, skoro mi slza dojatia skanula po líci... som rada, že žiješ, hoci už máš iného. Ale stará sa o teba, to ma teší.. Nech ťa hrdza nezožerie!
