Každý normálne rozmýšľajúci a triezvouvažujúci človek, ktorý plánuje absolvovať kurz potápania, si povie „toto leto sa odvážim aj ja“. Ale prečo by som sa mala poddávať davu? Prečo by som nemala byť anarchista? Jasné, musela som si to vyskúšať na vlastnej koži. A keďže som sa rozhodla, tak som sa (po 10 rokoch snívania) rozhodla – teraz! Teraz sa prihlásim! To „teraz“ bol koniec októbra 2003. Nie, nekrúťte hlavou. Fakt som to urobila. Na kurze mi inštruktor natlačil do hlavy teóriu. Samá fyzika! Ja, antitalent na fyziku, som pohotovo odpovedala na divné otázky typu „aký je tlak v hĺbke y metrov?“ a „ako rýchlo môžeš stúpať hore?“ a „aký máš objem vzduchu blablabla“.... paráda. Hlave nezaškodí trochu premýšľania a ja, celá nedočkavá, som sa tešila na povinné ponory. Je to tak, že vás najprv naženú do bazéna, pretože je tam fajn voda, bezpečné a známe prostredie a.... a kopec ľudí, ktorí sa vypleštenými očami pozerajú, čo sa to na brehu deje. Madam (konfekčná veľkosť 46/48) sa obuvákom napratala do neoprénu, ledva dýchala, potila sa ako somár v kufri a nadšenie ju neopúšťalo. Plutvy, fľaše, olovo, maska, šnorchel... a idemeeeee! Prvý šok: dýcham pod vodou. Druhý šok: vidím pod vodou a všetko je také veľké! Tretí šok: preboha, kedy naposledy vymieňali vodu? To je ale humus. Štyri bazénové ponory som ako-tak zvládla, neutopila som sa a pomaly mi dochádzalo: „uuuups, madam, ale teraz budeš robiť ponory vonku. V tejto zime... uuuups“Inštruktor naplánoval povinné ponory v otvorenej vode. Na ten prvý nikdy, nikdy, nikdy nezabudnem. Bolo tuším päť hodín večer, tma ako sa na neskorý október sluší a patrí, teplota vody asi 10 stupňov. Nuž, v kútiku duše som sa spoliehala na môj tukový izolátor. Samozrejme, že som mala neoprén. Ale mokrý (= voda do neho natečie a ty čakáš a ani sa nepohneš, kým si tú vrstvu vody nevyhreješ vlastným telom.) V ruke baterka, v duši obrovské odhodhlanie, na páse priveľa olova a pred sebou netušený vysnívaný svet. Hor’sa do toho! Voda bola studená ako psí čumák.. vlastne, pes má určite teplejší ňufák. Inštruktor ma držal za ruku a viedol do hlbín... no, hlbín. Bolo to max. 12 metrov, ale ten pocit! Prvá myšlienka: „Hrdlička, ty si sa úplne zjašila. Veď toto je také ako keď pozeráš z tretieho poschodia!“ V skratke: videla som, prežila som, nadchla som sa... úplne ma dostal spiaci ostriež. Videli ste niekedy ostrieža spať? Moji spolupotápači sa doteraz zabávajú na historkách o objavovaní vodného sveta. Ak máte v sebe kúštik dobrodruha, vstúpte doň aj vy. Ak máte v sebe kúštik zvedavca, ponorte sa. Ak je vo váš štipka objavovateľa nových svetov, tak rýchlo do vody! Je to iný svet. A človek tam patrí rovnako ako ryby, rastlinky, baktérie. Patrí tam, ale s rešpektom, úctou, vďakou a opatrnosťou, aby tento nádherný svet zostal neporušený aj po jeho návšteve. Dívať sa, čudovať sa, obdivovať a znovu sa dívať.... tak treba chodiť do vody. Práve tak sa dajú objavovať drobné krásy, ktoré vyrážajú dych. Nádhery a prekvapenia, pri ktorých sa treba zastaviť, vychutnať a na brehu o nich vzrušene diskutovať. PS: Nájdite si na webe rybku s názvom slnečnica – tak táto je nesmierne zvedavá! Dokáže vás pozorovať, keď plávate popri nej. Celý húfik sa pohne s vami a stavím sa, že rozmýšľajú „čo je toto za divnú rybu? A dá sa to vôbec jesť?“
